Klub turistov Apollo
HORSKÁ TURISTIKA - REPORTÁŽ | 14.-19.6.2010 | Andrea, Zdeno
Zakarpatská Ukrajina

Nápad vystúpiť na najvyšší kopec Ukrajiny, 2061 metrov vysokú Hoverlu skrsol asi pred rokom v hlave nášho kamaráta a spoluturistu Šaňa. Rozprával nám, že má za sebou už vrcholy najvyšších kopcov všetkých susedných krajín, ale ukrajinská Hoverla v jeho zozname chýba.Slovo dalo slovo a aj náhoda nám pomohla podporiť jeho myšlienku v rozhodnutí pozrieť sa na územie, ktoré kedysi patrilo Československu. V januári sme sa v Slovenskom raji stretli s partiou ľudí, ktorí Zakarpatskú Ukrajinu už navštívili a odporučili nám rodinnú firmu KAMAN. Padlo rozhodnutie o približnom termíne. Začali sme zháňať informácie o našom turistickom cieli, no tie boli biedne. Verili sme však odporúčaniam našich kamarátov ale určité pochybnosti stále ostávali.

Prišiel deň odchodu, nedeľa 13.6.
Sedemčlenná výprava v zložení Šaňo I, Šaňo II, Ondro, Miro, Jaro, Dušan a jediná žena v tejto chlapskej výprave Andy nasadla do nočného rýchlika a vybrali sa na ďalekú cestu smerom na východ.
Ráno 14.6. nás už na stanici v Michalovciach čakal posledný člen výpravy Zdeno a naši sprievodcovia – Jožko a Majka Francúzovci.
Zoznamujeme sa, nakladáme batožinu a usádzame sa v mikrobuse, ktorý sa stáva našim spoločníkom na najbližšie dni.
Netrvalo dlho a našich sprievodcov sme si obľúbili a vytratili sa aj posledné pochybnosti o tom, komu sme sa zverili do rúk pri spoznávaní neznámej krajiny.
Po ceste k ukrajinskej hranici dostávame prvé dôležité informácie o zájazde, poučenie o tom, ako sa máme správať na hranici a celkovo o Ukrajine a programe nášho výletu.
Prichádzame na hranicu.
Po informáciách z rádia, že na hranici vo Vyšnom Nemeckom sú autá vybavované priebežne sme si mysleli, že všetko pôjde ako po masle. Aj išlo. Ale čiastočne sa o to museli postarať aj naši sprievodcovia, aby sme sa vyhli dlhšiemu zdržaniu. Po približne hodinových \"vybavovačkách\" na hraničnom prechode, na ktoré už nie sme zvyknutí na hraniciach ostatných susediacich štátov konečne odchádzame do Užhorodu. V obchodíkoch za hranicou ochutnáme ukrajinské cukríky, alkohol a čudujeme sa nízkym cenám.
Užhorod nás dosť prekvapí svojim stavom. Vrátili sme sa možno o 50 rokov dozadu. Cesty sú v hroznom stave, dopravné predpisy neexistujú, autá sa drzo tlačia jedno cez druhé, prechody pre chodcov chýbajú... Proste chaos. Ale čuduj sa svete, žiadnu haváriu sme nevideli.
V Užhorode vidíme prvé kontrasty Ukrajiny, s ktorými sa stretávame aj na ďalších miestach. Nové budovy bánk sa striedajú s ošarpanými polorozpadnutými stavbami, ktoré už majú svoje najlepšie roky za sebou. Ale už aj tu cítiť vplyv západu a vidíme obchodíky so značkovým oblečením, elektronikou a s cenami oveľa nižšími ako u nás. Ťažko uveriť, že tovar je originál.
Po exkurzii po centre Užhorodu s nastupujeme do mikrobusu a pokračujeme ďalej, do nášho prvého cieľa- okresného mestečka Volovec pod Poloninou Boržava.
Náš sprievodca Jozef je ako chodiaca encyklopédia. Rozpráva nám o okolitej krajine, horách, ktoré sa už objavujú, o ľuďoch, o živote na Ukrajine...

Vytrasení z jazdy po ukrajinských cestách vystupujeme pred penziónom a nechceme uveriť vlastným očiam, že v takom niečom prepychovom budeme bývať. Oproti dreveným chatrčiam, ktoré sme mali možnosť vidieť popri ceste je to hotový zámok.
Zložíme si veci v penzióne a sme dosť prekvapení, keď nám naši sprievodcovia povedia, že o 15 minút sa máme stretnúť pred penziónom a vyrážame na túru. Všetci sme čakali, že po nočnej ceste vlakom a poldňovom trmácaní sa Ukrajinou nás čaká posteľ. Naši sprievodcovia nás z toho sna zobudili a ukázali nám náš cieľ – Figuru v polonine Boržava. Sprevádzaný slnečnými lúčmi kráčame cez mestečko smerom do lesa. Tu prvýkrát zisťujeme, že asfalt sa nachádza len na hlavnej ceste a vedľajšie cesty sú len utlačená hlina a kamene. Popri týchto cestičkách jednoduché domčeky, človek sa cíti ako v rómskych osadách na východe Slovenska. Ľudia ale vyzerajú byť spokojní. Nikto sa nikam neponáhľa, nehrnie sa za materiálnymi statkami. Stačí im kravka, záhradka a starý žigulák.
Stúpame po lúkach s peknými výhľadmi. Konečne vchádzame do lesa, do vytúženého tieňa. Les je divoký, často musíme prekračovať popadané stromy. Doslova z nás leje a otravujú nás dotieravé muchy – znamenie toho, že dážď je blízko.
Keď sme mysleli, že najhoršie máme za sebou, pred nami sa objaví žľab s vysokou žihľavou a popadanými stromami. Prameň na konci tohto pekla je pre nás vykúpením. Osviežujeme sa a naberáme vodu do zásoby. Pred nami je ďalšia časť lesa a z neho vychádzame lúku plnú kvetov. Ukrajinská kvetena je nádherná. Sprevádzaní muchami a slnkom, ktoré pomaly zmizne za mrakmi nastupujeme na poslednú časť stúpania. Tu nás už čaká hôľna časť Figury. Pred nami už vidíme náš cieľ – vrcholový pravoslávny kríž vo výške 1220 m.n.m. Nádherný kruhový výhľad. Pôvodný plán bol prejsť ďalej po hrebeni popri meteorologickej stanici a ďalšou dolinou zbehnúť do Volovca. Ale čo sa dalo po tom dusne vo vzduchu čakať bolo na spadnutie. Blíži sa búrka. Po zvážení sa rozhodujeme pre zostup. Na prvý deň nám aj tak stačilo. Najprv klesáme prudkým trávnatým zrázom a dostávame sa do lesa, do mladej bučiny, kde chodník iba tušíme, ale nevidíme. Takmer už v dedine nás osviežia prvé kvapky. Našťastie bolo všetko dobre načasované a lejak sa spustil až vtedy, keď sme si vychutnávali ukrajinské pivečko na terase pred penziónom.



Utorok 15.6.
Skoro ráno sa prebúdzame do zamračeného dňa. Raňajky sú pre nás ďalším šokom. Na tanieriku nás čakajú 2 kolieska salámy a 2 kolieska tvrdého syra. Našťastie chleba bolo dosť tak sa posilníme aspoň chlebom. Keď sme už spokojní popíjali čierny čaj a košíky s chlebom zívali prázdnotou, z kuchyne vyšli servírky a nesú nám taniere plné ryže a k tomu pečené klobásky. Prekvapení pozeráme jeden po druhom a smejeme sa. Akosi nás zabudli upozorniť, že salám so syrom je len „predjedlo“. V ďalšie dni sme už vedeli, že nás po saláme čaká ďalšia porcia výdatného jedla.
Po raňajkách nasadáme do mikrobusu. Dážď je na spadnutie a my operatívne meníme denný program. Namiesto túry na ďalšiu poloninu sa rozhodneme pre návštevu Sinevirského národného parku s rovnomenným jazerom. Zastavujeme na parkovisku a Majka nám zajednáva šašlík a pivo, ktoré je „čerstvé, iba včera ho doviezli“. To boli slová tetušky zo šašlikárne.
Stúpame peknou lesnou cestou asi 2 km. Slnko sa predsa len rozhodlo odohnať oblaky.
Na konci nás čaká Sinevirské jazero (989 m.n.m.), kupujeme suveníry a urobíme si okruh okolo jazera. Zastavujeme pri drevenej soche, kde nám Jožko porozprával príbeh dievčiny Sine a chlapca Vir. Podľa legendy a zložením ich mien vznikol názov tohto jazero.
Pofotíme a pomaličky sa vydáme na cestu späť. Tešíme sa na šašlík a pivo vychladené v prírodnej chladničke - miestnom potoku.

Pokračujeme ďalej do Koločavy – dedinky, kde pôsobil český spisovateľ Ivan Olbracht a kde vznikla jeho kniha o zbojníkovi Nikolovi Šuhajovi Loupežníkovi. Zastavujeme na námestí, kde končí aj asfaltová cesta. Ak sa to dá cestou nazvať. My pokračujeme pešo po dedinke Koločava. Cesta je však už prašná, vysypaná makadamom, hrboľatá. Niekde po dažďoch s mlákami vody. Sem tam okolo prefrčí auto a dvíha oblaky prachu.
Prechádzame okolo miestnych kostolov a nechápeme ako je možné, že vedľa seba stojí pravoslávny a katolícky kostol. Nejde nám do hlavy, že tu spolunažívanie dvoch rôznych náboženstiev funguje a sú miesta, kde sa ľudia s iným vierovyznaním navzájom lynčujú.
Jozef nám oboznámi s okolitými kopcami - polonina Nehrovec so Strimbou (1742 m.n.m.) a Stremenošom. Polonina Krásna (v slovenčine červená), polonina Ruža. Tam v diaľke je vrch Topas (1540 m.n.m.), kde sme mali pôvodne vyliezť. Škoda, že počasie sa neumúdrilo skôr.
V tieni stromu zastavujeme, Jožko nám porozpráva ešte pár slov o dejinách tejto oblasti a poberieme sa naspäť. Odchádzame do múzea Ivana Olbrachta.
Prežil tu niekoľko rokov svojho života a my už chápeme, prečo si tento kraj obľúbil. Múzeum sa nachádza v miestnej škole. Výklad nám prichádza povedať syn riaditeľky školy. Sympatický chlapec, ktorý celkom dobre rozpráva po česky. Naši vedúci jeho výklad občas doplnia. Po prehliadke odchádzame do krčmičky „Četnická stanice“, kde pôsobili žandári, ktorí márne bojovali proti zbojníkovi Nikolovi. Dáme si pivko, zaznie pár ukrajinských pesničiek od našej Majky a pani riaditeľky.



Streda 16.6.
Trasa dnešného dňa – Volovec – Mižgiria – Chust - Bila Cerkva - Rachiv - Stred Európy v Dilove – Kvasy – Jasiňa – Lazesčina – Vorochta a nakoniec náš ďalší prechodný domov – Horský hotel Zarosľak. Je to ubytovňa postavená pre ruských, dnes ukrajinských olympionikov.
Zo severu z Volovca smerujeme k Rumunskej hranici. Dostávame sa do pohraničnej oblasti, ideme popri rieke Tise a nestačíme sa čudovať tomu čo vidíme. Domy pripomínajúce paláce. Väčšina z nich je rozostavaná a máme pochybnosti o tom, či budú vôbec niekedy dokončené. Pre našinca je to poriadny gýč. Domy patria rumunským obyvateľom, ktorí chodia za prácou na západ a do Talianska a potom svoje zarobené peniaze pretavia do takýchto stavieb, aby sa ukázali pred svetom, že na to majú. Pri Rachive (po slovensky Rachove) v dedinke Dilov sa nachádza stred Európy (koľkože ich tá Európa má?). Tento pochádza ešte z čias Rakúsko - Uhorska. Zastavujeme, fotíme, navštívime múzeum.
Pokračujeme cez Jablonické sedlo. Je tu veľa stánkov so suvenírmi, oblečením, kožušinami. Veci od výmyslu sveta. Ochladilo sa, začína poprchať. Posledná zastávka je v dedinke Vorochta, kde dopĺňame zásoby a potom nás už čaká len posledná etapa – stúpanie do výšky asi 1250 m.n.m. k Zarosľaku. Po strašnej ceste, ktorá pripomína zvážnicu dreva zastavujeme pred ubytovňou, voda z chladiča je vyvarená a spod kapoty sa parí. V daždi vykladáme batožinu a ideme sa ubytovať.




Štvrtok 17.6.
Od večera prší. Čakáme do 9-tej, že čo ďalej. Dvaja Šaňovia to nevydržia a vyberú sa aj v daždi na Hoverlu. My ostatní počkáme a nebo asi vypočulo a prestalo kropiť. Hmla síce pretrváva, ale nás už veľmi ťahá do hôr za dnešným cieľom - Hoverlou. Teplomer ukazuje 10°C. To ešte netušíme, čo nás čaká hore. Kráčame rozprávkovým lesom, ktorý prechádza do pásma kosodreviny, ktorú musíme prebrodiť. Po daždi je mokrá a po chvíli sme mokrí aj my. Keď vyjdeme z kosodreviny začína pofukovať. Mierny vetrík s pribúdajúcou výškou neustále silnie. Obliekame asi všetko čo v batohoch máme. Rukavice, čiapky a vetrovky sa zídu.
Od výšky asi 1800 m začína poriadne stúpanie, ktoré nemá konca. Každú chvíľu už vidíme horizont a myslíme si, že sme na vrchole. A konečne vytúžená Hoverla (2061 m.n.m.). Vrchol, kvôli ktorému sme vlastne na Ukrajine. Gratulujeme si, výhľadmi sa žiaľ nekocháme, pofotíme sa a rýchlo zavelíme na ústup, lebo hore strašne fúka. Predtým si ešte stihneme obzrieť miestnych turistov, ktorí dobehli v tenkých teniskách a pláštenkách a možno si aj ťukajú na čelo, že čo to máme na sebe poobliekané. Už chápeme, prečo Rusi vyhrali vojnu.
Okolo 15-tej stretáme zájazd Ukrajinských detí. Je ich ako maku. Idú na Hoverlu. Oblečenie a obutie ako ich predchádzajúci spolubojovníci, ktorých sme stretli na vrchole.

Piatok 18.6.
Neprší, ale je hmla, bezvetrie. Po raňajkách sa nám nachvíľu hmla roztrhá a ukážu sa nám kopce, cez ktoré máme prejsť.
Stúpame po žltej ku meteorologickej stanici a \"Terénnej stanici biologického inštitútu v Ľvove.\" Tu je vstup zakázaný, ale my sa nedáme odradiť a rýchlo prefrčíme okolo. Naši sprievodcovia nás upozornia, aby sme nič nezbierali a nejedli jahody, ktoré slúžia na výskum. Skupina, ktorú sem raz viedli tak totižto urobila a bolo z toho zle. Odtiaľ odbočíme na neznačkový chodník prudko hore cez kosodrevinu na Požiževsku.

Výstup je dosť namáhavý, kosodrevina je vyše hlavy a my sa ňou musíme predierať. Hmla sa prevaľuje po kopcoch a dolinách, odhaľuje okolie a kopce v diaľke.
Po úmornom stúpaní prichádzame na vrchol Požiževskej (1822 m.n.m.). Tu vidíme prvý hraničný kameň, ktorý rozdeľoval Poľsko a Československo na území, ktoré dnes patrí Ukrajine. Tieto kamene nás budú sprevádzať celým hrebeňom. Pokračujeme po hrebeni na Danciš. Kopce sú plné kvitnúcich rododendronov. Časť skupiny sa oddeľuje a pokračuje traverzom popod Danciš na na Turkul, časť ide na Danciš (1848 m.n.m.).
Odtiaľ pokračujeme na Turkul (1933 m.n.m.). Je posledné stúpanie dnešného dňa. Chvíľu si vychutnávame výhľady a dáme sa na zostup k jazeru Nesamovite.
(1750 m.n.m.), kde nás už čaká prvá skupinka. Pri jazere sa trošku posilníme.
Po oddychu klesáme cez pomerne bažinatý terén dole k Zarosľaku.
Ešte zopár krásnych pohľadov na okolité kopce a vchádzame do lesa. Prichádza dážď. Celkom príjemné osvieženie. Premočení sa vraciame na ubytovňu.
Večer nás čaká malé rozlúčkové posedenie pri poháriku vodky a Majka sa nám predvedie v rusínskom kroji. Porozprávala nám o ňom, pridala pár pesničiek
A boli by sme ešte dlho rozprávali, ale asi 16 km túra dnešného dňa s prevýšením asi 1150 m nás poriadne unavili. Tak sme sa rozlúčili a rozišli na izby.

Sobota 19.6.
Lúčime sa so Zarosľakom, s okolitými kopcami. Po otrasnej ceste s smerujeme do Vorochty. Vybehneme do obchodíku minúť posledné hrivny a po návrate do mikrobusu nás čaká nemilé prekvapenie. Po nerovnej ceste sa nám vytriasla batéria a odišla poistka. Náhradnej niet. Skúšame ju nahradiť drôtom, ale ten dlho nevydrží. Ochotní Ukrajinci ale donesú kus medeného drôtu a po 2 hodinách môžeme pokračovať v ceste. Už sme mali obavy, že si pobyt predĺžime.
Môžeme pokračovať smerom na západ. Prevezieme sa stredom Mukačeva a už cítime, že hranica je na dosah.
Tu nás čaká podobná procedúra ako na vstupe. Na naše nemilé prekvapenie aj kontrola na slovenskej strane je dôkladná. Vystupujeme, vybaľujeme batohy a colníci sa nám v nich prehrabujú. Našťastie nikto nič nepašuje, takže pokračujeme domov.

Čo dodať na záver?
Zakarpatská Ukrajina. Krásny kraj s jednoduchými a príjemnými ľuďmi. Žijú skromne. Obrábajú si svoje políčka, chovajú kravky, živia sa tým čo vypestujú. Väčšina ľudí nemá možnosť cestovať. Je to pre nich drahé. Tí, ktorým sa podarilo dostať na západ posielajú peniaze svojim rodinám na prilepšenie.
Nežijú v luxuse. Luxus je u nás. Len my si to neuvedomujeme...
Hory nás očarili svojou krásou a majestátnosťou. Stálo zato ísť takú diaľku a spoznať ich. Spomienky lákajú na návrat...

Ďakujeme spoločnosti Kaman, menovite Jožkovi a Majke Francúzovcom, ktorí nás touto krásnou krajinou sprevádzali, ukázali nám kus nespoznaného sveta, za program, ktorý naplánovali tak, aby sme videli, pochodili, spoznali veľa nových miest. Dokázali nás zaujať svojimi vedomosťami. A v neposlednom rade ďakujeme šoférovi Mikimu, ktorý nás všade s prehľadom doviezol a mal trpezlivosť na ukrajinských cestách.



Viac fotiek nájdete v sekcii Fotoalbum.



© RK Service 2009-2013, kontakt:apollo.klub(@)outlook.com