Klub turistov Apollo
HORSKÁ TURISTIKA - REPORTÁŽ | 6.2.2011 | Zdeno, fotky Zdeno a Rasťo
Objavenie Jelenej hory

Keby sa film Rozmarné léto natáčal v tohtoročnú zimu, Rudolf Hrušínsky by určite povedal: \"Tenhle způsob zimy, zdá se mi poněkud nešťastným...\"
Ešte vo štvrtok sme sa klepali od zimy a cez víkend sme tu už mali vyše 10°C.
Keďže lyže a bežky museli ísť bokom a nás ako správnych turistov svrbeli lýtka, rozhodli sme sa objaviť ďalšie nové miesta v Malých Karpatoch. Tentokrát sme si vybrali za cieľ Jeleniu horu v blízkosti Plaveckého Mikuláša. Skalno-pieskový masív by sme kľudne mohli premenovať na Muflóniu horu. Už hneď za dedinou sme mohli pozorovať z diaľky prvé stádo muflónov a ďalšie nám cestu ešte niekoľko krát skrížili.



Od krčmy v Plaveckom Mikuláši sme vyrazili po poľnej ceste smerom k Plaveckému hradu. Po necelej polhodinke sa cesta zalomila o 90° doľava a kráčame smerom k lesu. Tu sa nestačíme čudovať ako je ohlodaná kôra stromov. Lesná zver stromy úplne olúpala.


Prechádzame okolo vodárne a po pár minútach chôdze sa nachádzame pod skalným masívom. To musí byť ona - Jelenia hora. Štveráme sa hore po zvetranom teréne a nachádzame skalu, podľa ktorej je to tu zrejme pomenované.


Pripomína hlavu jeleňa. Škoda, že je pod mrakom. Výhľady by stáli za to. Na horizonte rozpoznávame Pálavu a za Plaveckým Mikulášom vidieť zasnežené myjavské kopanice.
Po krátkom preskúmaní terénu stúpame Malou kamennou dolinou ďalej až na hrebeň. Tu po lesnej ceste pokračujeme pod Javorinku, kde si nás z bezpečnej vzdialenosti obzerá muflónia rodinka. Zídeme nižšie na červenú značku a kocháme sa pohľadom na Starý plášť. Prvotný plán pokračovať až na jeho vrchol zamietame. Z tejto strany je to nepríjemné stúpanie.

Pokračujeme po červenej k zámočku Mon Repos. A hoci nevieme po francúzsky, aj tak sa tu zastavujeme dáme si obedňajšiu prestávku. Slovník totižto hovorí, že Mon Repos znamená niečo ako Môj odpočinok, Moja prestávka. Trošku sa posilníme, zalejeme to vareným vínkom a ako dezert sa podáva povestná Pištova čokoláda.
No komu už je len lepšie :-)


Ale nemôžme tu stvrdnúť do večera, tak pokračujeme po červenej ďalej až k rázcestiu pod Čiernou skalou. Po chvíli váhania sa vyberieme žltou značkou na Kršlenicu. Chodník neexistuje. Ťažba dreva sa podpísala pod jeho likvidáciu. Blato a koľaje od traktorov obchádzame po lese.


Na Kršlenici sa posledný krát pokocháme výhľadmi po krajine a v diaľke sledujeme, ako sa oblačnosť trhá a čakáme, že sa snáď aj slnko ukáže. To si však dáva načas.

Nasleduje asi najnepríjemnejšia časť dnešnej túry. Kto pozná zostup z Kršlenice do Mikuláša vie, o čom hovorím. Keďže pár dní dozadu tu ešte ležal sneh, chodník je rozbahnený a my scházame radšej lesom pomedzi stromy.


Niektorí okúsili aj ako chutí zem. Konečne sme dole. V potoku umyjeme topánky a vyberieme sa k miestu, z ktorého sme ráno vyrazili. Hádate dobre. Je to miestna krčma. Veď čo by to bolo za túru, keby sme ju nezakončili pri kofole, že? :-) Občerstvení sadáme do áut a dáme na odchod do Bratislavy. Slnko ako naschvál vyjde až keď sa zberáme preč. Čo už. Snáď nabudúce.
Jelenia hora je miesto, kam sa určite oplatí vrátiť. Či už v zime (ktorá ešte svoju silu snáď ešte ukáže) alebo v inom ročnom období.


© RK Service 2009-2013, kontakt:apollo.klub(@)outlook.com